Úryvok z knihy Welt macht Geld (Svet robí peniaze) od Georgea Zocheho
Trik s bublinou nie je vôbec nový, ale napriek tomu je až neuveriteľné, aký je neznámy. V mediálnych správach splývajú prasknuté bubliny s krízami, pretože obrovský rachot sprevádzajúci ich spľasnutie odvádza pozornosť od toho, že bubliny majú aj pozitívnu stránku: spúšťajú dážď peňazí. Prší v krajine, kde sa bublina zrodila. Hospodárske bubliny sú podnetom pre bublinové hospodárstvo, ktoré vyživuje peňažný dážď.
Za svoju existenciu tento dážď vďačí skutočnosti, že pôvodní investori po spľasnutí bubliny svoje investície nezískajú späť. Z ich pohľadu sa zdá, že peniaze zmizli. Pre nich sa bublina javí ako bolestivá chybná investícia - nakúpené objekty špekulácie stratili svoju hodnotu. Investované peniaze však v žiadnom prípade nezmizli. Získal ich niekto iný: predajcovia objektov špekulácie, a to v plnom súlade so zákonom. Zisky predajcov pritom zodpovedajú stratám investorov. Ak sú predajcovia našinci a investori cudzinci, peniaze tečú do krajiny.
Ako typický príklad tu môžu slúžiť železničné bubliny, ktoré sa v minulosti objavovali pravidelne. V očakávaní veľkolepých ziskov kupovali investori akcie od železničných spoločností, ktoré za tieto peniaze budovali železničnú infraštruktúru a nakupovali vlaky. Keď tieto spoločnosti vyhlásili konkurz a hodnota železničných akcií klesla, zároveň stratili svoje peniaze aj investori. Avšak koľaje sa už položili a vlaky nakúpili. Z pohľadu investorov sa peniaze vyparili. Z pohľadu krajiny, v ktorej sa nakúpili vlaky a položili koľaje, pršali peniaze, ktoré natiekli do infraštruktúry krajiny a postarali sa o prácu a blahobyt. Moderným ekvivalentom železničnej bubliny je dot-com bublina, ktorá praskla začiatkom roka 2000. Investori z celého sveta nakúpili telekomunikačné akcie, telekomunikačné firmy skrachovali a akcionári stratili svoje peniaze - ale vybudovali sa výpočtové centrá, serverové parky a káblové siete, čo zvýšilo bohatstvo USA.
Ani počas „veľkej tulipánovej mánie" v Holandsku 17. storočia sa nezničili žiadne peniaze. Táto bublina sa nafúkla podľa teórie „greater fool": idiotskí špekulanti kupovali tulipány za čoraz vyššie ceny s optimistickým predpokladom, že ich budú môcť predať drahšie ešte idiotskejším špekulantom. Nakoniec bublina praskla, pretože sa už nenašli žiadni ďalší idiotskí špekulanti. Poslední nakupujúci cibuliek sa potom stali najväčšími idiotmi spomedzi všetkých idiotov, pretože stratili peniaze, zatiaľ čo predposlední ešte zarobili.
Takže: bubliny nelikvidujú peniaze, ale vo veľkom štýle ich premiestňujú. Dramatické straty sprevádzajú rovnako veľké zisky. Nariekanie tých, ktorí stratili a rachot kolapsu ešte prednedávnom veľkého imania oslepuje, takže nie je vidieť víťazov, ktorí sa držia omnoho decentnejšie v pozadí a obozretne nerobia okolo ich rozprávkových ziskov žiaden veľký rozruch.
Vyjadrené trochu inak: bubliny sú hrou s nulovým súčtom - ak sú víťazi a porazení z tej istej krajiny, celkové imanie tejto krajiny sa najprv nemení. Napriek tomu môžu vedľajšie efekty nového prerozdelenia bohatstva viesť k závažným krízam - ku krachom firiem, nezamestnanosti, sociálnemu napätiu, či dokonca k vojnám. Následkom takýchto kríz sa znižuje výkonnosť národného hospodárstva, čo potom opätovne vedie k stratám bohatstva hospodárstva krajiny. Spľasnuté bubliny vedú len k prerozdeleniu bohatstva. Až nasledujúce krízy môžu produkovať napätie, ktoré následne môžu viesť k hospodárskym stratám.
Bublina sa stáva lukratívnym obchodom vtedy, keď straty nesú iní. Vtedy sa úžitok internalizuje a straty externalizujú. Pre národné hospodárstvo to znamená že: Ak zahraniční investori investujú do domáceho hospodárstva, tieto investície ho posilňujú. Keď potom bublina spľasne, nemusia sa investície, respektíve len vo veľmi obmedzenom rozsahu, zaplatiť naspäť. Obchodný model „bublina" je pritom o to zaujímavejší, o čo vyšší je podiel zahraničných investorov.
Zhrnutie: prostredníctvom bublín možno dosiahnuť veľmi veľké zisky, pretože bubliny nelikvidujú peniaze, ale prerozdeľujú ich: strata jedného je ziskom druhého.
„Bubbles made in USA" ako exportný hit
Asi môžeme vychádzať z toho, že pre významného finančného gurua, akým nepochybne bývalý šéf americkej centrálnej banky Alan Greenspan je, nie je starý trik s bublinou neznámou vecou. A naozaj - vo svojej autobiografii vysvetľuje, že spľasnutie bubliny nemusí byť pre americké hospodárstvo nevyhnutne katastrofou.
Alan Greenspan poukazuje v tejto súvislosti na skúsenosť získanú počas spľasnutia dot-com bubliny v roku 2000. Hospodárstvo Spojených štátov amerických ju prekonalo už po krátkom čase bez ťažkých následkov. A ešte na nej aj predtým poriadne zarobilo. Greenspan usudzuje, že jedinečné zisky z dot-com bubliny priniesli USA najvyšší rozpočtový prebytok od roku 1948:
Počas deväťdesiatych rokov rástlo americké hospodárstvo tempom viac ako 4 percentá ročne. To zodpovedá nárastu bohatstva okolo 400 miliárd amerických dolárov - čo predstavovalo veľkosť hospodárstva vtedajšieho Sovietskeho zväzu, ktorý americké hospodárstvo zaznamenávalo každý rok.
Tento odhad zastávajú aj iní, napríklad národohospodársky ekonóm a ekonomický historik Charles Kindleberger:
Americká burzová bublina druhej polovice deväťdesiatych rokov išla ruka v ruke s pozoruhodným rastom hospodárstva USA. Miera nezamestnanosti výrazne poklesla, znížila sa hodnota inflácie a hospodársky rast rovnako ako produktivita rástli. Vláda Spojených štátov dosiahla v roku 2000 najväčší rozpočtový prebytok všetkých čias potom, čo ešte v roku 1990 zaznamenala najväčší rozpočtový schodok v dejinách. Pozoruhodný výkon reálneho hospodárstva prispel k prudkému rastu amerických akciových kurzov, čo zase viedlo k nárastu investičných a konzumných výdavkov a ďalšiemu hospodárskemu rastu USA ako aj stúpajúcim daňovým príjmom.
Greenspan má nepochybne pravdu. Takýto bublinový trik môže byť predsa celkom lukratívny. O to viac, o čo dlhšie a masívnejšie sa bublina živí a o čo vyšší je podiel zahraničných investícií. Po tom, čo dot-com bublina priniesla USA rozprávkové príjmy, asi veľmi neprekvapí, že FED nepodnikol žiadne zreteľné opatrenia, aby zabránil vzniku ďalších bublín. Alan Greenspan obhajoval pasívny postoj FEDu tým, že proti nafukovaniu bublín nemožno vraj nič podniknúť, ale len čakať na to, kým spľasnú samé od seba. Pozoruhodný názor, ktorému neoponuje len zopár odborníkov. Mnohí stoja dokonca v priamej opozícii a tvrdia, že FED v roku 1994 mohol hroziacu špekulatívnu bublinu úspešne odvrátiť zvýšením úrokovej miery o jednu štvrtinu percenta.
Pri obnove spľasnutej dot-com buliny a udalostiach 11. septembra vzbudzoval FED dojem, že sa pokúša vytvoriť ideálne podmienky, aby sa zrodila nová bublina. Znížil úroky, nakúpil pôžičky na nehnuteľnosti a odporučil americkým občanom, aby si brali hypotéky. Keď potom ceny nehnuteľností explodovali, zahrával FED čoraz hlasnejšie úvahy o vzniku bubliny na trhu s nehnuteľnosťami do autu. Istú mieru popularity získal v tejto súvislosti Greenspanov výrok z mája v roku 2005, keď povedal, že určite nejde o bublinu, ale nanajvýš o trochu peny:
Na tomto trhu je trochu peny, ale nepovažujeme to za celoštátnu bublinu.
O dva roky neskôr Alan Greenspan pripustil, že bublinu označil za „penu", aby ju podhodnotil. V tom istom čase, keď Greenspan viackrát zopakoval tento prikrášľujúci odhad podobným spôsobom, zaoberal sa FED v rámci interných diskusií dôkladnejšie rizikami a využitím už sotva odškriepiteľnej bubliny s nehnuteľnosťami.
Ukázalo sa pri tom, že ceny nehnuteľností počas posledných rokov stúpali skokom a preto je spľasnutie bubliny čoraz pravdepodobnejšie - toto riziko sa však už úspešne mohlo zvaliť na investorov: ... veľká časť rizika sa preniesla na iných investorov prostredníctvom záruk. Z pohľadu FEDu neexistoval žiaden dôvod pre znepokojenie. Boom na trhu s nehnuteľnosťami bol pre Spojené štáty užitočný a jeho riziko niesli „iní investori".
Zhrnutie: Kto exportuje bubliny, zaznamenáva vysoké zisky. Na tomto obchodnom modeli zarábali Spojené štáty vždy masívne aj v minulosti. Zisky Spojených štátov vždy sprevádzali zodpovedajúce straty investorov z celého sveta.
Převzato z utopia.sk
